close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Zimné rána ..

2. prosince 2011 v 23:10 | S. |  Príbehy, poviedky,básničky..
Je večer, padá sneh, snehové vločky sa bijú navzájom medzi sebou a každý jeden dotyk ich topí na malé slzy, padajúce na zem ,mrznúc v ľad v nepriaznivom počasí.
Áno, bola som tam aj ja..žiadne vločky nevidím, vnímam len tlkot svojho srdca a to čo ma v tej chvíli prekvapilo.. Stál tam, nebolo mu vidieť do tváre, zakrývala mu tvár obrovská výška a velké rozpätie medzi ním a mnou. Vidí ma vôbec? Som tak malá, nebadateľných rozmerov.Zmizol...
beží v hmle na ranný autobus čislo 68, v tom sa oddelia naše cesty.. Dych mi mrzne, kým čakám na svoj spoj do práce.Som tak nesústredená, mám pocit že z každej strany na mna padá tisíce stien, potrebujem volno-navrhuje mi šéf. Velmi nerada, pretože svoju prácu novinárky milujem odchádzam domov... Zabalená vo farebnej deke, prevládajucej oranžovými farbami pijem teplé, nie príliš horúce kakavo, v prvých lyžičkách cítim ešte neroztopené drobné kocky cukru, tú sladkosť sa nedá nevychutnávať...Ráno ma zobudí príšerný rámus, áno bol to len budík ale aj tak, rána su tak tiché, aj malá kvapka dokáže spraviť veľký rozruch.Otvorím okno, chladný vánok sa mi dostáva priamo do duše a snaží sa ma prebudiť, pod bránou stojí pán v čiernom kabáte s červeným bavlneným šalom, podľa ktorého si ho pamätám dodnes, vydychuje snehovobiely dym, pripomínajúci staré drevené fajky, on venčí len svojho psa...Vlasy si jemne zopnem do zlatej spony, na pery nanesiem červený rúž, rúžový šal omotám okolo krku, sako čierne farby s leským golierom rýchlo prehodím cez seba. Som vonku, autobusy sa mihajú predomnou akoby ich boli stovky v túto sekundu. Stojí tam, na druhej strane chodníka, už sa mi nezdá taký vysoký ako včera, vyzerá unavene, veľkými kruhami pod očami každému naznačuje ústup z jeho cesty.Kráča rovno, nedokážem zavrieť oči, ostali nehybne vysieť uprene pozerajúc sa na jeden z gombíkov na jeho kabáte.Kričím o pomoc, stojí už skoro tesne pri mne, otvorí ústa a vyslový niečo magické, zvláštne, ibaže ja to nepočujem, stále hladím na gombík, áchh. ,,Koľko je prosím Vás hodín,, prebudí ma druhý krát položená otázka,znie tak chladno, už ju počujem, no nezdá sa mi už taká magická.Po chvíli odpoviem,,7:10,, .. muž mlčí..,,Dnes nám to nejak meška :),, milo sa usmeje.Začína sa náš prvý rozhovor, vločky začnú padať tak husto akoby nás mali zakryť pred okolitým svetom..








P.S. Táký nezmyselný krátky príbeh;)
 

Kam dál

Reklama